Okrem vybielených zubov a obleku ušitého na mieru patrí k povinnej výbave súčasného slovenského politika aj slovník plný osvedčených fráz.
Rozumnejšie je predsa rozprávať o "ozdravovaní verejných financií" ako o zdražovaní, zvyšovaní daní či znižovaní dôchodkov. Voličovi znie určite lepšie, keď minister pripravuje "optimalizáciu zdravotnej siete", akoby mal počúvať, že ak ochorie, bude musieť za lekárom cestovať o desiatky kilometrov ďalej ako doteraz. Keď mu navyše "zoptimalizujú" aj vlakové či autobusové spoje...
Pod ťažko preložiteľný český výraz "politická květomluva" by sa dal zahrnúť celý rad perál ducha, ktorými sa naši volení zástupcovia verejne prezentujú. Plynutím času už tak zľudoveli, že verejnosť nechápe ich skutočný zmysel - zahmlievanie pravdy, vyhýbanie sa nepríjemným témam, zamlčovanie faktov, filtrovanie informácií.
"Politikmi tak často využívané a zneužívané eufemizmy nie sú iba zjemnením, tým menej spresnením ich slov a vyjadrení, ale práve naopak. Zastierajú pravdu, slúžia ako zaklínadlá, mantry, pomocou ktorých sa možno vydávať za novátora, znalca jediných správnych riešení, bezkonfliktných a vždy v prospech občana," myslí si politológ Michal Horský.
Po príklady netreba ísť ďaleko. Každá z doterajších vládnych garnitúr napríklad sľubovala "zoštíhliť štátny aparát". No ten po jej odchode zväčša zostal ešte bujnejší. Pri využití sofistikovanejšej verzie možno dokonca kopec nižších štátnych úradníkov aj naozaj prepustiť - a nahradiť ich omnoho štedrejšie odmeňovanými "externými poradcami".
Privatizáciu štátneho majetku zase najmä pravica ospravedlňuje floskulou, že "štát je zlý vlastník". Zabúda však, že ako nositeľka výkonnej moci je tým štátom práve ona a v orgánoch štátnych spoločností má preto politicky dosadených svojich ľudí - čiže sa de facto sama usvedčuje zo zlodejčiny. Ľavica je síce v tomto (S)mere ticho, tiež však nie svätá. Roky sa hovorí aj o "transparentnosti verejných súťaží", napriek tomu je miera korupcie na Slovensku stále jedna z najvyšších spomedzi členov Európskej únie.
Obľúbené slovo "reforma" politik najčastejšie vytiahne vtedy, ak dáva občanovi nereálny prísľub bezbolestného zlepšovania hospodárskeho a sociálneho života v krajine. Deštrukciu osvedčeného možno vhodne zakryť príjemnými pojmami "modernizácia" či "racionalizácia". "Vytvárať vhodné podnikateľské prostredie" značí núkať zahraničným investorom daňové prázdniny a iné benefity, aby tu po uplynutí doby ich platnosti zanechali prázdne výrobné haly a odtiahli do ešte lacnejších krajín.
Keď ministri v rámci "reformných krokov" povymýšľajú hlúposti, ktoré sa vôbec nepozdávajú nielen širokej verejnosti či politickej opozícii, ale ani koaličným partnerom, najčastejšie sa bránia tým, že problém len "zle odkomunikovali". Ak sa v praxi ukáže, že už prijatý zákon je taký nekvalitný, že ho treba nevyhnutne opraviť, vina za to sa najčastejšie váľa na "politických predchodcov", ktorí ju spáchali. Alibi s detinským podtónom "ja nič - ja muzikant" sa však hojne využíva aj vtedy, ak štafetu politického nástupníctva opätovne prevzal rovnaký okruh osôb reprezentujúcich rovnaké politické strany, aké majú spotvorený zákon na svedomí.
Premiérka Iveta Radičová sa nedávno znovu chopila osvedčeného "tento rok sa skončí uťahovanie opaskov". Nič nové pod slnkom, veď hoci by aj taký plán nevyšiel (a koľkokrát sa už tak stalo!), lebo sa napríklad uvažovalo o rýchlejšom raste domáceho HDP či zamestnanosti, stačí vyhovoriť sa na "malú, príliš otvorenú a proexportne zameranú slovenskú ekonomiku, závislú od kondície veľkých hráčov na turbulentnom európskom trhu".
"Veľmi dobrá otázka!" je časté zvolanie politika, ktoré môže novinárovi urobiť radosť, že sa mu podarilo udrieť klinec po hlavičke. No adresátovi zároveň poslúži k zisku aspoň niekoľkých sekúnd, aby počas nich dokázal vymyslieť prijateľne vyhýbavú odpoveď. Ak však vytuší, že takú už absolútne nevymyslí, tak radšej pýtajúceho sa elegantne znemožní vetou: "Toto nie je správne položená otázka!" Ak je otázka politikovi nepríjemná, zväčša je "vytrhnutá z kontextu". Odpovedať stručným "Nekomentujem" pri narážke na jeho vlastné hriechy nie je veľmi múdre, obvykle to zaváňa priznaním.
Na dôchodok si treba odmlada "sporiť v druhom pilieri". Ďalšie klamstvo, ktoré často počuť z úst vládnych politikov. Základným znakom sporenia predsa je, že čím dlhšie vložené peniaze zotrvajú na bankovom účte, tým väčšia suma, aspoň čo do nominálnej hodnoty, na ňom bude po rokoch. Princíp druhého piliera je však odlišný. Spočíva v tom, že súkromné dôchodkové spoločnosti v role krupierov pravidelne zhŕňajú peniaze od občanov. A tí z nich, podobne ako v kasíne, naozaj môžu získať vysoký, ale aj malý či dokonca žiadny výnos. Na investovanie sa totiž vzťahujú celkom iné pravidlá ako na sporenie.
"Nečestnosť a lži podávané zaobalene a vznešene patria dnes k samozrejmostiam politickej scény," súhlasí aj sociologička Zuzana Kusá. Na verbálne tančeky politikov si však už občania podľa nej natoľko zvykli, že obsah oných "politických posolstiev" prestávajú vnímať. Dôsledkom je potom často ich rezignácia, strata záujmu o veci verejné a presvedčenie, že politika je vskutku iba "panské huncútstvo".
Ako možno prekladať tvrdenia politikov
* Iveta Radičová (SDKÚ), premiérka: "Nechceme zaťažovať občanov, skresávame výdavky štátu priam na kosť." (Teda neplatíme za poistencov štátu zdravotné odvody, rušíme najslabším dôchodcom dávky v hmotnej núdzi, ale inak nechávame ľudí voľne dýchať...)
* Robert Fico (Smer), poslanec a expremiér: "Ak sa za mojej vlády stala chyba, okamžite som vyvodil prísne personálne dôsledky." (... a Františkovi Kašickému, ktorý musel odísť z funkcie ministra obrany pre podozrivý upratovací tender, som vybavil teplé miestečko veľvyslanca pri NATO v Bruseli s omnoho vyšším príjmom.)
* Jozef Mihál (SaS), minister práce: "Zákonník umožní veľmi flexibilne nastavovať pracovné podmienky." (Pri vyše 13-percentnej nezamestnanosti budú môcť zamestnávatelia zamestnancov žmýkať, ako sa im zachce.)
* Richard Sulík (SaS), predseda parlamentu: "Reformu daní a odvodov sme nešťastne odkomunikovali." (Vyvolali sme zdesenie u živnostníkov či dohodárov, potichu preto od niektorých zámerov upustíme.)
* Ivan Uhliarik (KDH), minister zdravotníctva: "Stopercentným akcionárom v novovzniknutých nemocničných akciových spoločnostiach bude štát." (... ale ten bude mať možnosť predať 49 percent akcií súkromníkovi - a podobne ako v SPP mu tak umožní rozhodovať o všetkom podstatnom.) (sp)
zdroj
Superbohatí a ich pokrytecké "sociálne PR"
Francúzski superboháči vyzývajú vládu, aby im zvýšila dane za účelom znižovania verejného schodku. Na prvý pohľad zaujímavé gesto. Ale keď sa pozrieme na vec bližšie, dobrý dojem ostáva pre tú naivnejšiu časť ľudstva.
Táto petícia nasledovala po tom, ako Warren Buffet vyzval americkú vládu, aby sa jemu a ďalším miliardárom či milionárom zvýšili dane a prispeli tým k znižovaniu rozpočtového schodku.
Zdá sa, že superbohatí tak trochu začínajú cítiť, že im tečie do topánok. Príjmové nožnice kruto roztvárali dlhé desaťročia a teraz akoby si začali uvedomovať, že ak sa obráti hnev celého sveta voči tejto hŕstke - tak im neostanú ani peniaze, ani majetok, ani holé životy.
No takéto gesto je chabé a pokrytecké zároveň. Chabé preto, lebo napr. petíciu vo Francúzsku podpísalo 16 ľudí, čo je žalostne málo. Koľko to môže byť? Jedno percento či jedno promilé dobre zahojených superboháčov vo Francúzsku?
A pokrytecké preto, lebo keby im aj vláda zdvihla dane, tak by sa na daniach vybralo ešte menej ako doteraz. Superboháči totiž radi využívajú daňové raje. Nielen tí vo Francúzsku, ale aj tí v USA a všade vo svete, kde to len ide. Zvýšenie daní by aj tých váhavcov k tomu viac motivovalo a určite by neodolali ani samotní účastníci petície.
odkaz
