Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  rôzne  téma
kategórie:  

75 % Slovakov chce Rusko ako bezpecnostneho partnera.

24
reakcií
186
prečítaní
Tému 2. septembra 2020, 06:43 založil PartOFgod.

podobné témy:



1.
označiť príspevok

PartOFgod muž
   2. 9. 2020, 06:43 avatar
Prieskum: 75 percent Slovákov chce Rusko ako bezpečnostného partnera02.06.2017 | 18:06Medzinárodný republikánsky inštitút (International Republican Institute) so sídlom v Spojených štátoch, zverejnil 24. mája výsledky prieskumu verejnej mienky, ktoré sa uskutočnili v Českej republike, na Slovensku, v Maďarsku a v Poľsku.
Nedávny prieskum verejnej mienky ukázal, že obyvatelia Českej republiky, sú už unavení pokrytectvom Západu a dvojakými normami. V rozhovore pre rádio Sputnik to uviedol český politický analytik Jan Miklas.

Expert tiež poznamenal, že dôvera v Rusko medzi krajinami vyšehradskej skupiny zaznamenala nedávno nárast. Podľa neho sú ľudia v Česku frustrovaní so západných médií a začali čítať viac ruské správy.

“Jedným z hlavných dôvodov popularity ruských médií v Českej republike je skutočnosť, že fungujú ako zrkadlo. Odrážajú pokrytectvo a dvojaké štandardy Západu, ktoré sú pertraktované v západných médiách, vo vyhláseniach politikov a prozápadných aktivistov, ako aj neziskových organizácií,” vysvetlil súvislosť Miklas. Na ilustráciu uviedol mediálne pokrytie udalostí v Sýrii, ako príklad západnej propagandy.
Medzinárodný republikánsky inštitút (International Republican Institute) so sídlom v Spojených štátoch, zverejnil 24. mája výsledky prieskumu verejnej mienky, ktoré sa uskutočnili v Českej republike, na Slovensku, v Maďarsku a v Poľsku.

Zistenia ukázali, že miera dôvery v Rusko v krajinách Vyšehradskej skupiny V4 má vzostupnú tendenciu. Napríklad viac ako 25 percent Čechov verí, že Rusko bráni tradičné hodnoty a chce, aby sa Kremeľ stal garanciou ich bezpečnosti.

Na Slovensku sú tieto čísla ešte vyššie: Podľa prieskumu až 75 percent Slovákov si myslí, že Rusko by malo byť bezpečnostným partnerom našej vlasti. Podobné stanovisko vo vzťahu ich štátu k Moskve podporuje 59 percent Čechov, 54 precent Maďarov a 35 percent Poliakov.

Podľa Miklasa výsledky prieskumu úplne korešpondujú so súčasnou realitou: “Na rozdiel od všeobecne rozšírených vyhlásení o tzv. ruskej hrozbe, počet tých, ktorí vidia viac hrozbu v americkej globálnej politike než v Rusku, rastie.”

Národné noviny zdôrazňujú, že prieskum zistil aj to, že: “Zatiaľ čo prítomnosť NATO a USA v Európe je označovaná ako kľúčový pilier európskeho mieru a bezpečnosti, na Slovensku alarmujúcich 60 percent respondentov má pocit, že prítomnosť Spojených štátov zvyšuje napätie a neistotu. Väčšina respondentov vo všetkých štyroch krajinách buď výrazne alebo čiastočne podporuje neutralitu voči NATO ale aj Rusku.”

Bude zaujímavé sledovať, aký postoj k prieskumu Medzinárodného republikánskeho inštitútu zaujmú predstavitelia nášho štátu a do akej miery budú názory obyvateľov našej vlasti reflektovať.

Tomáš Hlaváč
Súhlasí capkedaniel1


3.
označiť príspevok

ondrej61 muž
   7. 9. 2020, 18:01 avatar
To si asi myslel 75% ruských trolov, nie?
Súhlasí Osvietený


2.
označiť príspevok

Osvietený muž
   7. 9. 2020, 17:21 avatar
Kto sa bojí „zlého“ Ruska? Každý piaty Slovák, Čech alebo Maďar vníma Rusko pozitívne

Na základe analýz miliónov príspevkov v diskusiách bežných občanov Slovenska, Česka a Maďarska na sociálnych sieťach experti tvrdia, že politiku Kremľa pozitívne vníma 21 percent príspevkov. Najnegatívnejšie ovplyvnila ruský imidž v strednej Európe anexia Krymu.

Štúdia maďarského think-tanku Political Capital vyšla 10. apríla v spolupráci s výskumníkmi z Čiech a Slovenska. Na základe analýz miliónov príspevkov v diskusiách na sociálnych sieťach vytvorili analytici metódu, ktorou zisťovali, ako sa slovenskí, českí a maďarskí používatelia vyjadrujú o Rusku.

Výrazne negatívne v nich Rusko vníma 46 percent a neutrálne približne 33 percent diskutujúcich. Približne každý piaty obyvateľ stredoeurópskeho regiónu vidí Moskvu pozitívne.

V priemere sa najviac negatívnych príspevkov voči veľmoci objavuje v Čechách, najviac pozitívnych príspevkov je na Slovensku.

euractiv.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk

Máš nejakú humornú matematiku asi zo zem a veku              


4.
označiť príspevok

PartOFgod muž
   8. 9. 2020, 10:26 avatar
Diplomaticky vysvetlene   www.facebook.com Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


5.
označiť príspevok

PartOFgod muž
   12. 9. 2020, 19:33 avatar
Alebo inak vam to poviem som Slovak a je mi uplne v riti co chcu nejaki zaludi niekde v cudzine. youtu.be Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


6.
označiť príspevok

Osvietený muž
   12. 9. 2020, 19:51 avatar
PartOFgod dnes si Slovák ? Veď včera si sa pasoval za Rusa    

Ty si hlavne pacient ale to ty dobre vieš     


7.
označiť príspevok

PartOFgod muž
   12. 9. 2020, 19:52 avatar
Ja som hrdy slovak a priatel Vladimira Vladimirovica Putina a Ruskej federácie


8.
označiť príspevok

Osvietený muž
   12. 9. 2020, 19:56 avatar
Len pacient


9.
označiť príspevok

PartOFgod muž
   21. 9. 2020, 11:16 avatar
Včera (sobota 19.9.2020) vo večerných televíznych novinách som sa dozvedel správu, ktorá mi vyrazila dych a zamrazilo ma z nej na chrbte. V Zohore, za prítomnosti veľvyslankyne USA na Slovensku, odhalili pamätník pilotom USA, ktorí v posledných dňoch 2. svetovej vojny bombardovali našu rafinérku v Bratislave a preto spojenci-osloboditelia zostrelili ich lietadlo. Bezdôvodne, bez akého koľvek vplyvu na prebiehajúce oslobodzovacie boje, bez vplyvu na priebeh 2. svetovej vojny, len z niečieho rozmaru, bombardovali naši "spojenci" to, čo nebombardovali ani naši nepriatelia Nemci. Len s úmyslom zničiť nám národný majetok a do budúcnosti nás urobiť závislejšími na našich západných "spojencoch"! A preto z vďaky k ich činu, niekto im dal postaviť pamätník! Nikdy doteraz som si nemyslel, že v našej republike sa nájdu takí podliaci, ktorí to dokážu vymyslieť a nie to ešte to aj uskutočniť. Svinstvo, ktoré nemá obdobu! Kde sme to až klesli?


10.
označiť príspevok

PartOFgod muž
   21. 9. 2020, 11:17 avatar
Vladimira na vas


11.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:37 avatar
Pomník našim osloboditelom je jeden z mnoha . Jeden máme i v Bošáci

17. októbra 1944 pri útoku amerického bombardéra B 24 na cieľ pri Viedni dostalo lietadlo zásah a spadlo pri Zohore. Zahynuli pritom pilot John Fassnacht a strelec Merton Haigh. Zvyšných osem členov posádky prežilo. Mŕtvych pochovali na cintoríne v Zohore. V roku 1946 boli ich telá exhumované a prevezené na americký vojenský cintorín do Francúzska.

Iniciátorom postavenia pomníka J. Fassnachtovi a M. Haighovi bol Juraj Rajninec. Spolu s Ivanom Ebringerom boli aj jeho autormi. Pomník odhalili 11. novembra 1995 na mieste, kde našli telo J. Fassnachta. Je do neho vložená aj bronzová tabuľa, ktorá bola pôvodne súčasťou ich náhrobníka na cintoríne a zachovala sa u miestneho občana. Organizátormi stavby pomníka bol OÚ v zastúpení starostky Ľubice Havranovej a Klub leteckej histórie (Historické múzeum SNM), ktorého členom je J. Rajninec.


12.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:38 avatar
Už len o niekoľko dní, 29. augusta to bude 71. rokov, kedy počas druhej svetovej vojny došlo v roku 1944 k veľkej leteckej bitke nad Bielymi Karpatami. Došlo vtedy k prepadnutiu zoskupenia amerických bombardérov 15. leteckej armády smerujúcim k rafinériam v Moravskej Ostrave a jej okolí nemeckými stihacími lietadlami Luftwaffe. Počas tejto leteckej bitky sa na území pohraničia zrútilo na zem až päť bombardovacích lietadiel a zahynulo spolu 35 letcov.

Prvým z týchto piatich zrútených strojov bol bombardér B-17G-20-BO 42-31473 ,,My Baby,, ktorý spadol v Obci Nová Bošaca, časti Predbošačky. Posádku bombardéra tvorili prvý pilot Robert O. McCloskey, druhý pilot Harold W. Helveston, navigátor Willard P. Netzley, bombometčík John J. Curran, vrchný strelec James A. Jones, spodný strelec Luther l. Durrette, pravý bočný strelec Charles A. Munden, ľavý bočný strelec Harold Schirrmer, zadný strelec Elmer J. Pruitt Jr., rádiooperátor Edwin R. Everett.

Podľa spomienok pilota Mc Closkeya lietadlo dostalo viacero zásahov v rôznych častiach, začali mu horieť tri motory a stroj bol v plameňoch. Lietadlo kleslo z výšky 8200 metrov do 3600 metrov po plochej vývrtke a po neúspešnom pokuse bombometčíka vypustiť bomby z horiacej bombovnice, McCloskey vydal rozkaz opustiť palubu. Lietadlo explodovalo ešte vo vzduchu, rozlomilo sa na dve časti a v okolí jeho trosiek boli na zemi nájdené štyri obhorené tela letcov, ktorí už pravdepodobne nestačili vyskočiť. Boli to Charles A. Munden, Harold Schirmer, Edwin R. Everett a Elmer J. Pruitt Jr.

Pozostatky týchto štyroch letcov boli pochované na miestnom cintoríne v Novej Bošaci. Telá letcov boli 25. 9. 1946 exhumované, tri previezli na cintoríny do USA, štvrtý Everett je pochovaný v Európe na cintoríne v Lorraine. Telo Luthera L. Durretta po expózii lietadla dopadlo na Morave a pochovali ho na cintoríne v Slavičíne spolu s ostatnými letcami, ktorí padli počas tejto leteckej bitky. McCloskey pristál s padákom na stromoch na moravskej strane, bol zranený, skončil v nemocnici v Kroměříži. Druhý pilot Helveston bol po zoskoku ťažko zranený, mal na tele popáleniny a na hlave zranenie z črepiny protilietadlového granátu. Tiež ho previezli do nemocnice v Kroměříži a nekôr do Brna, kde ale na následky zranení zomrel. Pochovali ho v Brne, jeho ostatky v roku 1946 exhumovali, previezli na cintorín v Lorraine a tom ho pochovali. Strelec Jones pristál na moravskej strane, bol popálený, dostal sa na Slovensko, skončil nakoniec vo vojenskej nemocnici v Bratislave. Navigátor Netzley mal zo všetkých po zoskoku najviac šťastia, pristál bez zranenia, nakoniec ale skončil v nemeckom zajatí. John J. Curan po dopade bol hneď zajatý nemeckými vojakmi a tiež skončil v zajateckom tábore. Z desaťčlennej posádky ,,My Baby,, teda prežili iba štyria členovia.

Pomník štyrom letcom, ktorí zahynuli v katastri obce Nová Bošace postavili miestni občania na najvyššom bode miestneho cintorína na pamiatku amerických letcov, ktorí tu počas druhej svetovej vojne zahynuli v boji proti fašizmu. Na pamätnej mramorovej doske sú vytesané mená dvoch letcov s chybami v mene a priezvisku, ostatní dvaja letci sú uvádzní ako neznámi. Nad pamätnou doskou je vrtuľa s troma listami, pamätník je oplotený kovovým plotom.

Vedľa tohto pamätníku americkým letcom je hrob a pomník Jána Kukučku, o události, kedy prišiel o život som sa nič nedozvedel.

V dolnej časti cintorína, pri jeho vstupe je ešte jeden pamätník, je tiež z druhej svetovej vojny a je na večnú pamäť hrdinom sovietskej armády, ktorí položili životy za našu slobodu.

www.turistika.cz Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


13.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:39 avatar
Pamätná tabuľa v Polomke oddnes pripomína mená hrdinských Američanov a Britov

V horehronskej obci Polomka dnes odhalili pamätnú tabuľu venovanú obetiam - Američanom a Britom zo špeciálnych jednotiek, ktorí počas Slovenského národného povstania (SNP)

POLOMKA. V horehronskej obci Polomka dnes odhalili pamätnú tabuľu venovanú obetiam - Američanom a Britom zo špeciálnych jednotiek, ktorí počas Slovenského národného povstania (SNP) pôsobili na okupovanom území a mnohí z nich tam našli svoju smrť.

Slávnostný ceremoniál odhalenia novej tabule a kladenia vencov pri pamätníku, ktorý znovu posvätili, zorganizovali veľvyslanectvá USA a Veľkej Británie spolu s ministerstvom obrany a obcou. Zúčastnil sa na ňom americký veľvyslanec Adam Sterling, britský veľvyslanec Andrew Garth a štátny tajomník rezortu obrany Róbert Ondrejcsák.

Hlavnou úlohou americko-britskej misie OSS, ktorá prišla na Slovensko, bola záchrana amerických a britských pilotov, ktorých počas druhej svetovej vojny zostrelili a skrývali sa. Pilotov mali vrátiť na základňu do talianskeho Bari. V niekoľkých prípadoch sa to aj podarilo, niektorých už ale zachrániť nestihli. Cieľom jednotky bolo tiež získavanie a zhromažďovanie spravodajských informácií pre svoje veliteľstvá v Londýne. Jednotka s takmer 40 členmi spolupracovala s partizánmi, s velením Povstania i ruským velením. Po potlačení SNP sa jej členovia skrývali, podobne ako partizáni, v horách nad Polomkou. Nemci ich však našli a zajali, 17 z nich našlo smrť v koncentračných táboroch.
Príbehy odvahy

Ako obaja veľvyslanci zdôraznili, je to jeden z mnohých príbehov odvahy počas druhej svetovej vojny, bohužiaľ, členovia misie za to zaplatili tou najvyššou cenou, svojím životom. Podľa nich je to moment, ktorý nám pripomína, aká dôležitá je spolupráca v boji proti tým, ktorí nám chcú vziať slobodu. Vyzdvihli tiež vtedajšiu pomoc miestnych obyvateľov, ktorí jednotke OSS pomáhali.

"Bol vtedy december 1944, kruté mrazy a veľa snehu. Zápasili nielen s tuhou zimou, ale najmä s nedostatkom potravy, ktorú im občania Polomky prinášali pod maštaľným hnojom," priblížil starosta obce Ján Lihan.

Hoci pamätník bol postavený už dávnejšie, v posledných rokoch podľa neho došli k názoru, že by bolo dobré zobraziť i mená tejto hrdinskej jednotky. S oboma ambasádami teda spojili sily a doplnili ich. Pri popravených je krížik.

Čítajte viac: mybystrica.sme.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


14.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:42 avatar
Letecká bitka nad Bielymi Karpatmi 1944/2016
Späť
Je 29. august 1944 a vzduchom jedných z posledných letných dní sa nesie burácanie leteckých motorov. Ešte predtým však v talianskej Amendole zazvonil do lenivej tmy budík, bolo 3.30. Členovia posádok raňajkujú, aj keď so stiahnutým žalúdkom je to možno boj. Nahadzujú na seba letovú výstroj, zdravia svoje kovové krásky. Piloti, navigátori a bombometčíci sa dostavili na predletovú prípravu do operačnej miestnosti vytvorenej v jaskyni po ťažbe vápenca. Dva dni predtým zaznamenal letecký prieskum nad územím Československa zoraďovaciu stanicu v Moravskej Ostrave a bolo patrné, že sa v týchto miestach skladujú alebo vyrábajú pohonné hmoty a technika. Nepriateľa je najlepšie ochromiť odseknutím akýchkoľvek dodávok nutných k prežitiu. Obrovská formácia sa skladala zo 429., 96., 49. a 20. perute = misia č. 263. Nasledovali tradičné informácie od meteorológov, spravodajcov a požehnanie lietadiel. Chvíľu po 6. hodine sa po predletovej kontrole roztočili vrtule strojov a o niekoľko minút sa po častiach odpútali od zeme. Celý zväz strojov bol pod nemeckým dozorom, no Nemci až po nejakej chvíli prišli na cieľ amerických pilotov. Niekoľko oneskorencov zo 49. a 429. perute sa pridalo k 20. peruti, ktorá sa oneskorovala od ostatných. Nemecká protivzdušná obrana sa na ňu zamerala aj preto, že bola stále bez stíhacieho doprovodu. Útoky na 20. peruť začali okolo 10:40 v priestore nad Novým Mestom nad Váhom. Posádkami bombardérov boli ohlásené nepriateľské stíhačky v počte 50-70 pozostávajúce z Messerchmitov Bf 109 a niekoľkých Focke-Wolfov Fw 190. Útok vykonávali z prevýšenia, z úrovne, ale aj zospodu z pozície 3 až 9 hodín. Bombardéry leteli nad veľkou oblačnosťou končiacou v 5700-6000 metroch, ktorá sťažovala orientáciu, ale poskytovala úkryt. Nepriateľskí stíhači sa pred útokom zoradili do formácie, ktorú bežne používali sprievodné Mustangy, aby oklamali posádky a dostali sa čo najbližšie. Výsledkom bolo zrútených sedem B-17 z 20. perute ("My Baby", "Lovely Ladies", "Queen", "Big Time", "Tail End Charlie", "Snafuperman" a stroj so sériovým číslom 44-6359), jedna B-17 zo 49. perute (stroj so sériovým číslom 44-6369), jedna B-17 zo 429. perute ("Wolf Pack" a jediný Liberator B-24H ("Rough Cobb" zo 737. perute, 454. bombardovacej skupiny. Vcelku obyčajný deň, no ľudia z Ľuborče boli už presťahovaní v lesoch. Na jednoduché príbytky, aby sa dalo prežiť, sa zniesli vystrelené nábojnice. Cez koruny stromov nemohli vidieť, že nad Antonstálskou dolinou nevládne plachtí Liberator B-24 Rough Cobb s poruchou na motore č. 2. Nemeckí stíhači vzali dym vychádzajúci z motora ako signál, že stroj už ďaleko nedoletí a neútočili naň. Pilot sa snažil zapraporovať vrtuľu a nad Zamarovcami núdzovo odhodili bomby, no keď sa oheň šíril k nádržiam, posádka stroj opustila. Jeden z nich však stroj nedokázal opustiť z dôvodu nedostatku času alebo z akejkoľvek inej príčiny. Seržant Andrew Sollock zahynul v troskách bombardéru, ktorý sa zrútil severne od poľovníckeho zámku Antonstál. Pár ľuborčianskych obyvateľov vybavilo pohreb na miestnom cintoríne v Ľuborči. (Zo spomienok obyvateľov sa traduje, že počas pohrebu prešli okolo nemeckí vojaci na sajdke. Obyvateľstvo sa so strachom rozpŕchlo.) 25. septembra 1946 boli pozostatky exhumované a prevezené na cintorín do St. Avold vo Francúzsku. Osud ostatných členov sa prelínal zranením po dopade, zadržaním nemeckou pohraničnou políciou, pobytom v trenčianskej nemocnici alebo následnom pobyte v tábore Stalag Luft IV... Spísala M.M., zdroj HELA, V. a kol.: Umírali i za naši svobodu, NEZAPOMÍNÁME... Letecká bitva nad Bílými Karpaty z 29. srpna 1944. Fakta, fotografie, příběhy. GRASPO, a. s. ISBN 978-80-260-6660-6. Preto si pár nadšencov prišlo pripomenúť a zapáliť sviečku na cintorín v Ľuborči k symbolickému drevenému krížu s menom Andrew Sollock, ale aj k iným menám v Bošáci, Vyškovci, Kašave...

www.nemsova.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


15.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:43 avatar
Pamätník amerického letca u Antonstalu

29. augusta 1944 po vzlietnutí zo základni v Taliansku sa vydalo v zostave 10 amerických bombardérov k splneniu misie číslo 108, ktorá znamenala bombardovanie strategických nemeckých miest v Moravskej Ostrave.

Jeden stroj zo zostavy, lietadlo Liberátor B - 24H číslo 313, 454 bombardovacej skupiny, 737 perute ,,Rough Coob", malo problém s motorom číslo 2, a z tohto dôvodu počas prepadu nemeckými stíhačkami nad Bielymi Karpatami značne zaostávalo za ostatnými lietadlami. Poškodený motor lietadla začal postupne i horieť, nemecké stihačky už po ňom nezačali ani strieľať, považovali ho už vlastne za zlikvidovaný. Nasledovalo núdzové vyhadzovamie bômb, ktoré dopadli na zem neďaleko Váhu v Zamarovciach pri Trenčíne. Oheň od motora sa postupne rozšíril k nádržiam v krídlach a preto došlo k nariadeniu opustiť lietadlo pomocou padákov. Podarilo sa to všetkým členom posádky okrem pravého bočného strelca Andrewa a. Solocka, ktorého jeho kamaráti videli naposledy stáť pripnutého s padákom pri únikovom otvore v zadnej časti bombardéra. Pravdepodobne psychicky nezvládol včasné opustenie tohto stroja, jeho padák sa zachytil o lietadlo a jeho telo bolo nájdene s vrakom bombardéra v ľuborčianskej doline v Smutnom Járku asi 300 metrov severne od loveckého zámočku Antonstal. Telo tohto strelca bolo z miesta tragédie neskôr prevezené lesnou úzkokoľajovou železničkou do Nemšovej, kde mu žandársky stražmajster Štefan Adamovič, staviteľ Jozef Bútora a nemšovský notár Jozef Bašnák za pomoci miestných obyvateľov vystrojili pohreb a pochovali ho na miestnom cintoríne v Nemšovej. Z tohto miesta bol ale na žiadosť pozostalých 25. septembra 1946 exhumovaný a prevezený na cintorín do St. Avold vo Francúzsku.

Ostatní muži s padákmi prežili, časť z nich bola po dopade zajatá, niektorým pomohli miestni obyvatelia. Carnot J. Nisley si pri dopade zlomil rebro a poranil hlavu a spolu s Robertom H. Reidom po zadržaní nemeckou hraničnou plíciou boli prevezení do Zlína a neskôr do Viedne. Do rúk nemeckaj hraničnej polácie sa dostal i pilot William G. Ray, ktorý si pri dopade poranil chrbticu, panvu a pľúca. Traja letci William G, Anderson, Louis F. Leon a Louis Stromp sa najskôr tiež dostali do nemeckých rúk, ale vyžiadali si ich žandári a vojaci nemšovskej posádky. Zraneného Raya hospitalizovali do trenčianskej nemocnice, ostatných previezli na vojenské veliteľstvo do Trenčína. James B. Garnett si pri doskoku zlomil nohu, dokázal sa doplaziť k osamelemu domu, kde mu pomohol miestny občan a doviezol ho na žandársku stanicu, kde mu lekár poskytol prvé ošetrenie a prepravili ho do nemocnice v Trenčíne. Posádku lietadla tvorili - prvý pilot William G. Ray, druhý pilot Carnot J. Nisley, navigátor Louis Stromp, bombometčík Louis F. Leon, palubný mechanik James B. Garett, radiooperátor a pravý bočný strelec Ferris K. Joyner, ľavý bočný strelec Robert H. Reid Jr., spodný strelec Andrew A. Solok, zadný strelec Wiliam F. Anderson.

Pamätník na mieste dopadu lietadla a smrti Andrewa A. Solocka pri Antonstale bol postavený 25. 9. 1946 z iniciatívy PhDr. Ladislava Slamečky a Ing. Alojza Krajči deťmi zo základných škôl zo Štítné nad Vláří a Horného Srnia. Pri jeho inštalovaní boli prítomní zástupcovia obecných úradov, občania a zástupca veľvyslanca USA v Prahe Thomas Clark. Pamätníček na mieste vysvätil kňaz farnosti zo Štítne Andrzej Bystrycki.

Na výlet k tomuto pomníčku som sa vydal za pekného jesenného počasia od altánku a Studničky pod Košármi. Tu som sa dostal autom a zaparkoval, dá sa ešte ďalej asi 200 metrov, potom už je zákaz. Dolinou sa potom pokračuje asi 5 kilometrov k loveckému zámočku Antonstal, ktorý bol postavený v malebnom prírodnom prostredí Bielych Karpát koncom 19. storočia rodinou Dreherov. Neskôr ho vlastnil rod Kulmerov a po 2. svetovej vojne prešiel pod správu Štátnych lesov. Momentálne na zámočku prebiehajú nejaké rekonštrukčné práce, je uzatvorený pre verejnosť. Výstraha, že objekt je stráženy psom ma viedla k foteniu iba z cesty cez les.

Takže, neodbočíme k zámočku, ale pokračujeme ďalej po ceste a kde končí, asi 200 metrov za zámočkom treba odbočiť vpravo na hrebeňovú lesnú cestu a na prvom rozcestí sa držať vľavo. Chodník v miernom stútaní vás už dovedie na správne miesto. Nie je to tam nijako značené, ja som mal to šťastie, že tam jeden zamestnanec lesov čakal na auto pre odvoz dreva, takže sme hodili reč a ochotne mi poradil. Pamätník tvorí kovový kríž s menom padlého letca, informačná tabuľa a na niekoľkých miestach i kovové predmety z havarovaného lietadla. Po prehliadke tohto miesta som sa vrátil späť po asfaltovej ceste dolinou, ktorou preteká i potôčik. Je tuaji jeden infopanel Náučného lesného chodníka alebo lávka cez potok, ktorá má hadie zábradlie. Počasie bolo nádherné, jesenné, a tak som sa z tohto asi 11 kilometrov dlhého výletu vracal spokojný.

www.turistika.cz Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


16.
označiť príspevok

ninka
   21. 9. 2020, 11:45 avatar
Už od 20. septembra sa menšie sovietske jednotky na niektorých miestach dostávali na slovenské územie.
+
21. septembra oslobodili prvú obec na území Česko-Slovenska - Kalinov.


18.
označiť príspevok

ninka
   21. 9. 2020, 11:48 avatar
...v roku 1944


20.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:54 avatar
Čo sa týka

Karpatsko-duklianska operácia

Karpatsko-duklianska operácia bola útočná operácia sovietskych a česko-slovenských vojsk na severovýchodnom Slovensku na jeseň 1944, ktorá mala spojiť povstalecké sily SNP so sovietskymi armádami. Bola jednou z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny. Po potlačení povstania do hôr stratila svoje opodstatnenie a bola ukončená.

Karpatsko-dukelská operácia jednoznačne neskončila úspechom. Rozvinula sa v krajne nepriaznivých podmienkach a do značnej miery bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Od začiatku nemala veľké vyhliadky na úspech.

Bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku.


19.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:49 avatar
ninka a Rumuni a Československá armáda boli v tom čase kde ???

Tretinu Slovenska oslobodili Rumuni

Banská Bystrica, Brezno, Kremnica, Lučenec, Martin, Piešťany, Trenčín, Zvolen... A to nie je ani zďaleka úplný výpočet slovenských miest, ktoré pred 68 rokmi oslobodzovali rumunské vojská. Do stoviek našich obcí vstupovali Rumuni buď prví, alebo spolu s červenoarmejcami a jednotkami 1. československého armádneho zboru.

Prví prišli napríklad do Dubnice nad Váhom a do Trenčianskej Teplej. Ale aj do Dobšinej. „V noci z 26. na 27. januára 1945 došli do mesta prvé oddiely Rumunov,“ zaznamenal miestny kronikár. „Búchali na pivnice, ľudia ťažko vychádzali von so strachom. Očakávali sa Rusi, ktorí prišli do mesta hneď ráno.“

Rumunom našinec spočiatku veľmi nedôveroval. Bolo predsa všeobecne známe, že ich štát sa osvedčil ako prvý a významný spojenec nacistického Nemecka vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Prečo by zrazu mali jeho jednotky bojovať po boku Červenej armády?

Niekde prišli prví, inde – ako v prípade Martina – obsadzovali mesto spolu s Čechmi a Slovákmi z 1. armádneho zboru alebo postupovali v druhom slede za jednotkami Červenej armády. O podriadenosti Rumunov Sovietom však nikdy nemohlo byť pochýb. „Rumunské jednotky nepôsobili samostatne, vždy podliehali 40. a 53. sovietskej armáde 2. ukrajinského frontu,“ pripomína Jozef Csefélvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave. „Boli by bývali samostatnejšie, keby podliehali priamo veleniu frontu.“

Preto ani titulok článku – Rumuni oslobodili tretinu Slovenska – netreba brať doslova. Sami by vtedy zrejme nevládali obsadiť ani oveľa menšie územie, určitá zveličenie je však tentoraz namieste. Zásluhy Rumunov sa totiž u nás dlho bagatelizovali alebo obchádzali. Podľa experta na Rumunsko, nášho bývalého veľvyslanca v tejto krajine Petra Kopeckého, bolo v pozadí viacero príčin, zatiaľ uveďme aspoň jednu, možno hlavnú: „Od Gottwalda až po Husáka sa u nás pestoval kult Červenej armády.“

Režim akoby sa obával, že už čo len pripomenutie rumunských zásluh bude kacírstvom a zbaví „armádu – osloboditeľku“ jej glorioly.

Tento syndróm pôsobil napodiv aj po roku 1989. Napríklad v Banskej Bystrici na priečelí historickej radnice visela až do vlaňajška pamätná tabuľa, ktorá zamlčovala úlohu rumunskej armády pri oslobodzovaní mes­ta!

Prvá samostatná publikácia o účasti Rumunov na oslobodzovaní Slovenska vyšla u nás takmer 20 rokov po vojne, aj to od českých a rumunských historikov. A už takmer 40 rokov nevyšlo u nás na túto tému nič nové a vedecky fundované.

Pritom rumunské vojsko, to vôbec nebol zanedbateľný prívesok frontu, nejaká brigáda či divízia. Išlo o dve vševojskové armády, dovedna 17 divízií pechoty! Ďalej to bol letecký zbor s takmer 250 bojovými lietadlami, tankový pluk s 80 tankami a samohybnými delami plus tylové jednotky.

Na našom území sa vtedy vystriedalo takmer 240-tisíc príslušníkov rumunského kráľovského vojska. Na porovnanie – na oslobodzovaní južných a západných Čiech sa zúčastnilo približne 150-tisíc vojakov armády USA, obsadili podstatne menšie územie a čo všetko sa o nich vie! Rumunské jednotky podstúpili na viacerých miestach tvrdé bitky s nemeckými okupačnými jednotkami. Vari najkrvavejšie boje vybojovali v priestore Oremov Laz. Trvali 43 dní a padlo v nich okolo dvetisíc vojakov.

Celkové straty rumunskej armády na území Slovenska dosiahli okolo 65-tisíc osôb, z nich vyše 11-tisíc zahynulo. Väčšinou sú pochovaní na Ústrednom vojenskom cintoríne vo Zvolene. Zaiste, straty Červenej armády boli oveľa vyššie a jej účasť na oslobodení Slovenska určite významnejšia, preto niektorí slovenskí historici staršieho pokolenia vystríhajú, aby sa teraz nezachádzalo do opačného extrému a rumunský podiel sa umelo nezveličoval. „Samozrejme, pietna spomienka bude vždy patriť aj sovietskym, resp. ruským, ukrajinským, bieloruským, gruzínskym, arménskym atď. vojakom, ale niet dôvodu, aby sa pritom zabúdalo na rumunských,“ reaguje Kopecký.
Zmena dresu po troch rokoch

Rumunsko sa pridalo na stranu štátov Osi (k paktu Berlín – Rím – Tokio) v novembri 1940 po sovietskej anexii Besarábie, čo je približne územie dnešnej Moldavskej republiky. Režim Iona Antonesca vyhlásil vojnu Moskve už 22. júna 1941 v nádeji, že tak prinavráti Rumunsku anektované územie. Spolu s wehrmachtom dobýjali rumunské jednotky pevnosť Sevastopol, podieľali sa na páde Odesy.

„Výzbroj jednotiek bola čiastočne nemoderná, prípadne nedostatočná,“ spomínal na spojencov poľný maršal Erich von Manstein. „To platilo najmä o protitankovej obrane. Sotva sa dalo počítať, že vojsko odolá sovietskym tankovým útokom.“

Vojna na strane Tretej ríše pripravila rumunské ozbrojené sily takmer o 625-tisíc vojakov (z toho vyše 71-tisíc ich zahynulo, mnohí padli do zajatia). Pohromu znamenala aj pre nich stalingradská bit­ka.

Historický zlom vo vývoji Rumunska prinieslo protifašistické povstanie. Prepuklo iba o týždeň skôr ako naše, 23. augusta 1944, ale na rozdiel od SNP bolo lepšie skoordinované s ofenzívou Červenej armády v Moldavsku.

Navyše sa na stranu povstalcov v rozhodujúcej chvíli postavil rumunský kráľ Michal I. Antonescov režim sa podarilo zvrhnúť a ozbrojené sily Rumunska odrazu zmenili dres – začali v zväzku sovietskych armád bojovať proti hitlerovskému Nemecku, útočiť v smere na Debrecín a Budapešť.

Všetko však bolo asi zložitejšie, čo naznačujú aj memoáre generála Sergeja Štemenka, v tom čase šéfa hlavnej operačnej správy Generálneho štábu Červenej armády. „Na začiatku bolo veľa pochybností, veď rumunské vojsko sa osobitne nevyznamenalo na strane wehrmachtu a v porovnaní so sovietskymi jednotkami bolo slabšie vyzbrojené – najviac mu chýbali ťažké zbrane,“ spomínal Štemenko. "Kdekto nepovažoval rumunskú armádu za bojaschopnú. Okrem toho sme veliteľský zbor nemohli ponechať bez kontroly, veď medzi generálmi a dôstojníkmi bolo veľa profašistických elementov.“

Úplne spoľahnutie bolo vraj iba na dobrovoľnícku rumunskú divíziu, ktorá sa podobne ako 1. československý armádny zbor sformovala počas vojny na území ZSSR. Sovietske ozbrojené sily však v záverečnej fáze vojny veľmi potrebovali posilniť, a tak najvyššie velenie rozhodlo dlho netriediť a nevyberať si, ale – povedané Štemenkovými slovami – „použiť kompaktne masy rumunského vojska s tým, že budú operatívne podliehať veliteľom armád 2. ukrajinského frontu“.

Niekoľkoročné spojenectvo s nacistickým Nemeckom však nepridalo Rumunom na dôvere ani v očiach Západu. Rumunsko preto do konca vojny nepovažovali za spojeneckú, ale za porazenú krajinu. A po vojne?

„Veľmoci, okrem Francúzska, ale aj menšie štáty – s výnimkou ČSR a niektorých ďalších – nechceli priznať Rumunsku na Parížskej mierovej konferencii štatút tzv. spolubojujúceho národa (nation cobelligérante),“ poznamenáva Kopecký.

Podľa rumunského historika Constantina Ciritesca to nebolo spravodlivé, keďže „Rumunsko zapojilo do záverečných bojov s fašizmom až pol milióna vojakov, zatiaľ čo dvaapolkrát väčšie Francúzsko iba 300-tisíc.“
Zle živení, slabo ozbrojení

Prvé rumunské jednotky prekročili československé hranice už koncom roku 1944. Prvou osadou na našom území, ktorú oslobodili, bola Buzica (dnes súčasť Buzitky) v okrese Lučenec. Stalo sa to 18. decembra.

Ešte pred prekročením hraníc vydal veliteľ 4. rumunskej armády Gheorghe Avramescu rozkaz, v ktorom upozorňoval vojakov, že „vstupujú do krajiny, ktorá nám vždy preukazovala úprimné priateľstvo“ a podľa toho sa majú správať k jej obyvateľstvu.

Ťažké boje zviedli Rumuni o Rožňavu, zúčastnilo sa na nich približne 80-tisíc vojakov a mesto obsadili 23. januára 1945.

Štvrtá armáda podriadená 40. sovietskej armáde útočila v smere Rimavská Sobota – Banská Bystrica – Martin. Prvá armáda pod velením generála Vasileho Atanasia (podriadená 53. sovietskej armáde) postupovala smerom na Slovenské Ďarmoty – Novú Baňu – Myjavu. Čierny Balog oslobodzovali Rumuni spolu s červenoarmejcami 29. januára 1945 v treskúcej zime, teplota klesala až k tridsiatim stupňom.

„Rumunskí vojaci tvorili druhý sled a udržiavali frontovú líniu v našich vrchoch takmer osem týždňov,“ spomína Mária Mizlová-Lehocká, ktorá mala vtedy 13 rokov a bola sekundánkou v bystrickom gymnáziu. „Boli veľmi biedne oblečení a vyzbrojení. Uniformy mali poškodené, roztrhané, obutie celkom mizerné, namiesto riadnych onúc len handry. Pušky také, že možno ani nemohli strieľať, namiesto tankov vyhladované kone, ktoré zdochýnali na ceste.“

O zle živenom a nedostatočne vyzbrojenom rumunskom vojsku sa zmieňujú takmer všetci pamätníci, píše sa o tom v kronikách. Najčastejšie sa spomína, že namiesto remeňov mali pušky zavesené na špagátoch. „Samozrejme, puška funguje aj bez remeňa,“ reagoval kedysi historik Jozef Jablonický, „ale o čomsi to svedčí.“

Dozbrojenie, ktoré Rumunom spojenci na začiatku sľubovali, však stále meškalo. Nemohli byť dôsledkom tohto stavu aj neprimerane veľké straty „živej sily“? Kopecký si myslí, že áno a ešte dodáva: „Netreba zabúdať, že rozkazy k útokom vydávali rumunským jednotkám zásadne sovietski velitelia a podľa spomienok veteránov im často nezáležalo na taktike či opatrnosti.“

Zásobovanie proviantom takisto viazlo. Pani Mária sa rozpamätáva, že Rumuni, ktorých zažila v Čiernom Balogu, jedli najmä fazuľu. „Ako dieťa som si to vysvetlila tak, že práve fazule sa im vo vlasti urodilo nadostač.“

Vyhladovaní vojaci sa niekedy uchyľovali k drobným krádežiam. „Ale žiadna kronika na Slovensku nezaznamenala násilne činy rumunských vojakov,“ upozorňuje Kopecký.

„Raz pred bránou školy zastali sane a doviezli čosi prikryté,“ rozpráva pani Mária. „Bože môj! Boli to mŕtvoly rumunských vojakov. Po oslobodení Brezna vyváľali vojaci z lekární a drogérií sudy akože s alkoholom, no bol to vlastne metylalkohol. Otrávilo sa okolo 300 Rusov a 200 Rumunov. Zbytočná obeť vojny. Mŕtvych Rumunov poukladali v triede ako šichtúň dreva, neskôr ich odviezli a pochovali…“ Spočiatku mŕtvych pochovávali, kde prišlo, až neskôr ich zvážali z celého stredného i západného Slovenska na Ústredný vojenský cintorín vo Zvolene.

V ktorýsi deň ubytovali v dome učiteľa Štefana Lehockého rumunského generála Nicolae Dascalesca. „Bol menší, čiernovlasý, celkom skromne vyzerajúci,“ spomína učiteľova dcéra, ktorá sama potom celý život učila. „Ráno chodil von, večer sedával nad mapami, občas zavolal otca, niečo vysvetliť, ale súkromné debaty neviedol. Odišiel od nás jedného dňa tak potichu, ako prišiel.“

Trinásťročná Mária nemohla vedieť, že Dascalescu, nazývaný medzi Rumunmi „generálvojak“, už onedlho vystrieda vo velení 4. armády Avramesca. Toho zatknú príslušníci sovietskej vojenskej kontrarozviedky SMERŠ a odvlečú do gulagu, kde zomrie za neznámych okolností. Dodnes nie je jasné, z čoho generála obvinili.

Dascalesca stihne podobný osud o niečo neskôr, ale už v rodnom Rumunsku. Bude dvakrát väznený a aj inak perzekvovaný. Podľa Kopeckého prešla po vojne peklom veľká časť rumunskej generality. Niektorých postihnutých rehabilitovali už za Ceauşesca, ešte viac sa ich však dočkalo satisfakcie až po roku 1989.
Priblížili koniec vojny

Moskva krátko po vojne dokázala zásluhy Rumunov aj oceniť. Svedčí o tom napríklad vyznamenanie vtedy len 25-ročného Michala I. najvyšším sovietskym Radom Víťazstva. Dostali ho iba piati cudzinci, medzi nimi napríklad generál Einesnhower, ale už nie generál de Gaulle.

Dva roky po vojne však kráľ musel odísť do švajčiarskeho exilu – Rumunsko skoncovalo s monarchiou – a vlasť mohol opäť navštíviť až po revolúcii 1989.

Jeho vlasť sa po roku 1948 stala sovietskym satelitom, ale za vlády Nicolae Ceauşesca dosť problematickým. Bukurešť pokračovala napríklad v „bratríčkovaní sa“ s Pekingom aj v čase, keď sa sovietsko-čínske vzťahy ocitli na bode mrazu a odmietla sa zúčastniť na invázii do Československa v auguste 1968. Ba čo viac: „Rumunsko odsúdilo inváziu takým otvoreným a tvrdým spôsobom ako žiadna iná krajina!“ dodáva Kopecký.

To sa nemohlo neprejaviť na hodnotení rumunského podielu v boji proti fašizmu. Sovietski vojvodcovia sa vo svojich memoároch zmieňovali o účasti Rumunov na oslobodzovacej misii v Európe už len telegraficky a akoby úchytkom.

Až začiatkom tohto milénia zverejnila Moskva dokumenty z tajných archívov, ktoré potvrdili stanovisko rumunskej strany.

„Štátny prevrat v Bukurešti utvoril priaznivé podmienky pre nástup 2. ukrajinského frontu ďalej na Balkán a do strednej Európy,“ napísal v tejto súvislosti znalec rumunských dejín Nikolaj Paklin v Rossijskej gazete. Zapojenie početnej rumunskej armády do bojov na strane protihitlerovskej koalície zachránilo podľa neho životy „desiatok tisíc“ sovietskych vojakov, priblížilo koniec vojny.

Na Slovensku si na Rumunov osloboditeľov začíname spomínať najmä pri okrúhlejších výročiach ukončenia najstrašnejšej z vojen. V máji 2005 prijal kráľa Michala I. s rodinou prezident Ivan Gašparovič a v rozhovore „ocenil podiel rumunskej armády na oslobodzovaní Slovenska“.

Ale – stačí to?

spravy.pravda.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


21.
označiť príspevok

ninka
   21. 9. 2020, 11:59 avatar
Česko-slovenskí letci sa zúčastnili aj bojov počas invázie do Francúzka v júni 1944. Bombardovali ciele v Nemecki, hliadkovali nad Altlantickým oceánom a ničili nemecké ponorky. Nemci sa snažili pomocou ponoriek odrezať Anglicko od ostatného sveta, zemožniť dovoz potravín, výzbroje či vojakov.
Ale zomierali ľudia.
ČS stíhači zostrelili v bojoch nad Francúzkom a Aglickom asi 319 lietadiel. Bola to vojna, ničivá.
Je to nenávisť. Vojny sveta. Každá vojna.
Keď si uvedomíme, že každá vojna začala potichu, niekde nad stolom, mapou, zrodila sa proste a stalo sa toho tak veľa... :-(


22.
označiť príspevok

ninka
   21. 9. 2020, 12:05 avatar
My sme si na dejepise, to sme mali dve hodiny za sebou, púšťali filmy z druhej svetovej vojny, také ticho v triede nikdy nebolo. Ale do koncentračného skanzenu by ma nikto nedostal.


24.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 12:23 avatar
ninka to bolo v komunistickej totalite ???


25.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 12:53 avatar
Čo ste sa učili o masakre v Katyňskom lese a lend lease ?


23.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 12:08 avatar
ninka troška si to poplietla

Česko-slovenskí letci v Royal Air Force boli príslušníci česko-slovenských zahraničných vojenských jednotiek, ktorí pôsobili počas druhej svetovej vojny v jednotkách britskej Royal Air Force (RAF). Ich oficiálne nasadenie sa začalo na základe dohody medzi exilovou vládou a britskou stranou 25. októbra 1940

Bitka o Britániu

Časť česko-slovenských letcov pomerne úspešne zasiahla do bitky o Britániu. Najúspešnejším spojeneckým letcom celej tejto operácie bol Čech Josef František, ktorý v priebehu jediného mesiaca zostrelil 17 nemeckých lietadiel.

Ďalšie pôsobenie

Ďalšia významná operácia, ktorej sa vo veľkej miere zúčastnili i Čechoslováci bolo Vylodenie pri Dieppe, pri ktorom boli nasadené všetky 3 stíhacie perute. Bombardovací letci pre britské Coastal Command podnikali dlhodobú hliadkovú činnosť nad Atlantickým oceánom, pričom sa zameriavali najmä na pátranie, po nepriateľských ponorkách.

Posádky boli pritom vystavené navyše ďalšiemu nebezpečenstvu v prípade zostrelenia nad nemeckými územiami a zajatia.

Česko-slovenské perute sa úspešne zúčastnili na krytí spojeneckého vylodenia v Normandii a boli jedni z prvých, ktorí pristáli na oslobodenom francúzskom území. Neskôr podporovali spojeneckú ofenzívu cez krajiny západnej Európy, a zúčastnili sa aj na bombardovaní Nemecka.

Stíhací letci

Po porážke Francúzska bola ďalším cieľom agresie nacistického Nemecka Veľká Británia. Britská vláda hľadala každého, kto by bol ochotný za ňu bojovať, preto boli česko-slovenskí piloti vítanou posilou britského kráľovského letectva (RAF). Dňa 25. októbra 1940 bola uzavretá česko-slovensko-britská dohoda, ktorá sa zaoberala vojenským pôsobením česko-slovenských pozemných jednotiek aj letectva. Letci vytvorili samostatné jednotky, stali sa súčasťou tzv. Dobrovoľníckej zálohy RAF. V auguste 1940 bolo vo Veľkej Británii takmer tisíc česko-slovenských letcov, ktorí boli ihneď postupne zapojení do výcviku na britských lietadlách. Medzitým sa už rozhorela bitka o Britániu, do ktorej zasiahla česko-slovenská 310, stíhacia peruť. Dňa 2. októbra 1940 začala operačnú činnosť i česko-slovenská 312. stíhacia peruť. Niektorí česko-slovenskí piloti boli zaradení aj do britských a poľských perutí. Najlepším z nich a jedným z najúspešnejších spojeneckých stíhačov v bitke o Britániu bol čatár Josef František, ktorý bojoval v poľskej 303. peruti, a počas septembra 1940 zostrelil 17 nepriateľských lietadiel. Do 31. októbra 1940 zostrelili česko-slovenskí piloti 56 lietadiel, 14 lietadiel zostrelili pravdepodobne a 6 poškodi

Bombardovací letci

V septembri 1940 začala činnosť česko-slovenská 311. bombardovacia peruť. Vykonávala nočné nálety na strediská nemeckého priemyslu, 23. septembra 1940 zaútočila po prvýkrát na Berlín. Svoju činnosť vykonávala až do apríla 1942, kedy pre straty a nedostatok záloh bola z bombardovania stiahnutá a poverená hliadkovou činnosťou nad Atlantikom, pri ktorej napadala a ničila nemecké lode a ponorky, vykonávala sprievod dopravných plavidiel. Najväčší úspech dosiahla koncom decembra 1943, kedy sa posádke jedného bombardéra B-24 Liberator podarilo potopiť nemeckú loď Alsterufer s dôležitým nákladom surovín z Ďalekého východu.

Prenasledovanie počas obdobia komunizmu

Po návrate do oslobodeného Česko-Slovenska tieto perute ešte krátku dobu existovali, no do roku 1946 boli postupne rozpustené a ich príslušníci zaradení do novej česko-slovenskej armády. Ich príslušníci ako skúsení odborníci preverení bojmi prevzali mnoho vedúcich úloh v oblasti vojenského letectva.

Po februári 1948 však mnohí predstavitelia nového režimu videli v účastníkoch zahraničného odboja zo západného frontu nebezpečenstvo. Obávali sa totiž, že by mohli títo odhodlaní vlastenci opäť začať bojovať za demokraciu. A tak boli bývalí príslušníci RAF postupne prepúšťaní z armády a odsúvaní do úzadia. Režim často postihoval aj ich rodinných príslušníkov. Ich manželky bezdôvodne strácali zamestnanie a ich deti stratili prístup k vyššiemu školstvu. Mnohí príslušníci západného odboja boli obvinení zo „špionáže pre západné mocnosti“, uväznení, a odsúdení k dlhoročnému žaláru, či k ťažkým a nebezpečným núteným prácam.

Až po roku 1989 boli príslušníkom západného odboja priznané ich zásluhy a došlo tiež k rehabilitácii politicky prenasledovaných

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk
Súhlasí ninka


17.
označiť príspevok

Osvietený muž
   21. 9. 2020, 11:45 avatar
Pomník Roland W. Morin

NA TOMTO MIESTE
SA PO VZDUŠNOM SÚBOJI
17.DECEMBRA 1944
ZRÚTILO AMERICKÉ ŠTVORMOTOROVÉ
BOMBARDOVACIE LIETADLO
CONSOLIDATED B 24J-5-DT LIBERATOR

V JEHO TROSKÁCH ZAHYNUL
CORPORAL ROLAND W. MORIN

O rekonštrukciu tohto
pamätníka sa zaslúžili
a finančne prispeli:

MsÚ Trenčianske Teplice, Konzervatívny Klub Ronalda Reagana, MsZ SDKÚ – DS Trenčianske Teplice November 2008

O ZRIADENIE TOHOTO PAMÄTNÍKA
SA ZASLÚŽILI:
PETER MODRANSKÝ; ALOJZ MALO; MILAN HRUŠOVSKÝ; PETER ČÍŽIK; PAVOL DORUŠINEC; ANTON PSOTNÝ; MICHAL HANUŠČIN; ONDREJ BAJZÍK; FILIP BEDNÁRIK; ANTON VAŠÍČEK; ĽUBOŠ MODRANSKÝ; JOZEF KRAJÍČEK; JURAJ RAJNINEC; JÚLIUS MATUŠČIN; LADISLAV MATUŠČIN

FINANČNE PRISPELA MO SDSS
TRENČ. TEPLICE
VYSVÄTIL RIM. KAT. FARSKÝ ÚRAD
TRENČ. TEPLÁ
SEPTEMBER 1994

www.vets.cz Tento odkaz smeruje mimo DF.sk
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Ženy si vždy vyberajú mužov a muži do toho nemajú čo hovoriť.
Problém je v tom, že svojou technikou to vedia tak zakamuflovať, aby sme si mysleli, že si ich vyberáme my.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(130 318 bytes in 0,188 seconds)