4.január- svätá Angela z Foligna (bohatá, krásna, žila roztopašne, ale obrátila sa zažila nebo už na Zemi)

Angela z Foligna, mystička

Svätá
Sviatok: 4. január
* 1248 (?) Foligno, Taliansko
† 4. január 1309 tamtiež
Význam mena: anjel (lat.)
Atribúty: zobrazuje sa so spútaným satanom, krížom a knihou

„Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15,7).

Tieto slová Božského Spasiteľa môžeme plným právom vzťahovať na Angelu z Foligna.
SantAngela-da-Foligno

Narodila sa v r. 1248 vo Foligne, neďaleko Assisi v Taliansku z rodičov veľmi bohatých, ale nie dobrých katolíkov. Aspoň o matke sa vie, že bola ľahostajná vo viere a dcéru veľmi rozmaznávala. Angela túto matkinu slabosť dokonale využívala, bola namyslená, zlostná a panovačná. A keď sa predčasne stretla s mladíkom podobných voľných názorov, bez vedomia rodičov nadviazala s ním nebezpečné styky. Napokon sa rozhodla vydať za neho proti vôli rodičov a celého príbuzenstva.
Manžel pokračoval vo voľnom neviazanom živote, využívajúc bohatstvo svojej manželky, ktorá mu neveru tiež odplácala neverou. Mala viac detí, o ktoré sa však – ako si vieme predstaviť – málo alebo vôbec nestarala a Pán Boh ich čoskoro povolal k sebe. Aj sám manžel ich pre svoj neviazaný a nestriedmy život v krátkom čase nasledoval.
Keď Angela ovdovela, bola v najlepších rokoch, bohatá, ešte stále pekná, mala všetky vlastnosti pokúšať mužov. Koľko sŕdc priviedla do zúfalstva alebo skazila svojimi rafinovanými zvádzaniami! Jej životopisci uvádzajú, že ich bolo mnoho.
Tešila ju iba móda a zábava, čoraz väčšmi zabúdala na Pána Boha. Z času na čas sa v nej ozvalo i svedomie hlasom výčitiek, ale ľahkomyseľnosť a rozkoše, v akých žila, ich zahlušili. Keby sa Boh nebol nad ňou nebol zmiloval, istotne by bola zahynula. Raz ju pochytil taký strach pred peklom, že sa pustila do usedavého plaču a z hanby a ľútosti nad svojim životom si zaumienila, že sa úprimne vyspovedá zo všetkých hriechov celého svojho života. Šla do kostola na sv. spoveď. Ale z falošnej hanblivosti a falošného strachu zamlčala najošklivejšie hriechy: vyspovedala sa teda svätokrádežne. A takisto i svätokrádežne prijímala…To bol vrchol diabolskej skazenosti a úpadku…
Diabol ju mal skoro úplne v moci: mávala strašné výčitky svedomia, často plakávala, kričala ako diablom posadnutá, nenachádzala pokoj ani vo dne ani v noci, v ničom nenachádzala uspokojenie a útechu, darmo dávala telu, čo si nežiadalo…
Bolo jej do zúfania. Raz v noci ju napadli toľké výčitky svedomia, že sa ich nevedela zbaviť. Vtedy prosila Pána Boha, aby jej poslal múdreho spovedníka, ktorému by sa mohla so všetkým zdôveriť. Zjavil sa jej sv. František Assiský a oznámil, že Boh jej prosbu vypočul. Na druhý deň naozaj našla v kostole toho spovedníka: bol to fra Arnold z Foligna, františkán, jej príbuzný, ktorý ju od toho času viedol v duchovnom živote a stal sa i jej tajomníkom v opisovaní listov a zjavení.
Bola dosť mladá, takže sa ešte pomerne silno hlásili zmyselné pokušenia. Aby nad nimi ľahšie zvíťazila, napriek odporu príbuzných rozdala všetok svoj značný majetok núdznym a rozhodla sa žiť v chudobnom dome ako členka tretieho rádu sv. Františka. Ale aj tam mávala ešte mnohé pokušenia. Statočne však bojovala proti hriechu, až napokon s Božou pomocou zvíťazila a ustálila sa vo svätej láske k Bohu. Keď sa jej raz Pán Ježiš opýtal, čo si žiada ako odmenu za všetko svoje zriekanie, odpovedala: „ Ani zlato, ani striebro, ani keby si mi ponúkol celý svet, zriekla by som sa ho, pretože nechcem iné, iba teba!“ A Ježiš sa jej viac ráz zjavil… Azda o nijakom inom svätom, aj keď bol mystik, sa nepíše, že už na zemi sa tešil z takého hlbokého videnia Boha, ako o tejto svätej.
Vážila si svoje vedomosti z nadprirodzených videní, ktorými ju obdarúval všemohúci Boh. Ale vravievala, že duchovný život nespočíva vo videniach a zjaveniach, ale v činorodej láske k Bohu a k blížnemu. Preto, hoci bola chorľavá, často chodievala do nemocníc ošetrovať nemocných. Aj svojimi početnými listami múdro usmerňovala a povzbudzovala ľudí k láske a k pokojnému spolunažívaniu.
Napísala viac spisov, medzi inými De eruditione evangelica (O evanjeliovej vzdelanosti), De conversione (O obrátení) a mnoho listov. Ona ich však vlastnoručne nepísala: čo hovorila v tamojšom nárečí, to jej spovedník fra Arnold verne zachytil po latinsky. Jej spisy, zozbierané po smrti, schválil okolo r. 1309-10 kardinál Giacomo Colonna. Z nich sa zachovalo sedem rukopisov. Pre vplyv teológov tých čias, pre vážnosť a účinok jej spisov v neskoršom období, Cirkev jej dala meno Magistra Theologorum – Učiteľka teológov, meno, ktoré sa jej ušlo už za života.
Usnula v Pánu 4. januára 1309. Pochovali ju vo františkánskom kostole vo Foligne. Za blahoslavenú bola vyhlásená v r. 1693 a za svätú formou ekvipolentnej kanonizácie 11. októbra 2013 pápežom Františkom.

odkaz

Prečo je nerozumné byť nábožensky veriacim človekom.

Každý zdravý človek je sugestibilný, to znamená, že je schopný nekriticky prijímať informácie ako pravdivé, ak ich dostáva od osoby, ktorú považuje za autoritu a podľa nich sa správať, či konať. Tou autoritou môže byť aj kniha či náboženské učenie..
Je teda prirodzené, že sme ochotní prijať ako pravdivú informáciu o kauzalite – príčinnosti vecí a z nej vydedukovať, že vesmír a všetko v ňom má nejakú počiatočnú príčinu. Tak vznikla hypotéza, domnienka, že tou príčinou by mohol byť akýsi boh. Takéto myslenie a konanie nepredstavuje nič nové. V podstate je podobné mysleniu našich predkov ktorí si nevedeli vysvetliť pôvod vetra, dažďa, východu a západu slnka a iných, dnes už známych príčin ich vzniku a tak prisúdili ich príčinu bohom slnka, vetra, lásky atď..
Ak by tento názor ostal len v polohe názoru, nič by sa nedialo, ale určití jedinci, v našom prostredí: Abrahám, Mojžiš, Kristus, Mohamed, atď., sa chopili príležitosti a začali vymýšľať: kto je boh, aké má vlastnosti, čo si želá, čo treba konať, ako nás bude trestať, ako odmeňovať? A súčasne sa títo chytráci, účelovo, pasovali za vodcov, prorokov, synov božích, mesiášov a pod.. V súčasnosti túto funkciu prevzali na seba jednotlivé cirkvi a ich predstavitelia, cirkevná hierarchia a rôzne náboženské sekty. Vypracovali náboženské učenia, dogmy, rôzne magické obrady, pričom nik na svete nemôže mať relevantný kontakt s akousi hypotetickou postavou – bohom, bohmi a teda všetky náboženstvá predstavujú nehorázny podvod a klamstvo a so súhlasom a za výdatnej podpory štátnej moci je im umožnené pôsobiť v spoločnosti.
Aj napriek týmto skutočnostiam získavajú jednotlivé náboženstvá svojich stúpencov, cirkvi dostatok veriacich, značný vplyv na spoločnosť, získavajú majetky a moc prostredníctvom psychických manipulácií cez vyvolávanie strachu z posmrtnej neistoty, iluzórnych odmien a trestov, zasahovaniu nadprirodzených síl do života veriacich a tak vytvárajú v ich vedomí neracionálne postoje k životu a svetu. A to je pre mňa hrozná a nepochopiteľná skutočnosť v 21. stor., keď ľudstvo má k dispozícii kvantum informácií o sebe a okolitej prírode, ktoré nepotvrdzujú náboženské predstavy a dogmy.
Ak si toto všetko rozumný človek uvedomí, nemôže byť nábožensky veriacim človekom.
Tí čo obhajujú náboženstvá nechcú vidieť zlo, ktoré náboženstvá prinášajú do ľudskej spoločnosti. Morálne konanie sa dá zabezpečiť inak ako cez náboženstvá.

sta2rky - ako som už inde podobne písal - najskôr si vytvoríš bludnú predstavu o náboženskosti a potom bojuješ proti tej svojej bludnej predstave. A potom samozrejme vyhráš :-)
Ibaže to, čo si ty predstavuješ pod náboženskosťou, je blud.
:-)

3. era - máš pravdu, lebo náboženstvo más je tradícia, náboženské obrady, náboženská mágia, folklór a nádej na posmrtný život v nebi.

4 Vedomé náboženstvo možno je to čo píšeš. Ale prirodzená náboženskosť je niečo úplne iné.

5. Neviem čo tým myslíš, možno náboženské filozofovanie starých Hindov.