Veľký konštruktér

Veľký konštruktér vytrhol kusisko zo svojho teľa, možno aj viac, a hnietiľ ich, stláčal až nedosiahli potrebnú hustotu. Potom do každej, takto vzniknutej guče, umiestnil rozbušku, ale tak aby takto zhustené časti z jeho teľa, explodovali vytvorením hmoty potrebných vlastností. Je celkom dobre možné, že ich bolo viac. Jednak mal rád ohňostroj a jednak si nebol istý, či jeho plán víde. Mohlo sa totiž stať, že stvorí nepodarok. Najhoršie na tom všetkom bolo, že nemohol nič robiť, ani len myslieť, pretože neexistoval čas. Ten mohol vzniknúť až po vytvorení hmoty z výbuchu gučí. Až potom mohol začať myslieť a vytvoriť veľkolepý plán. ... mno ale podarilo sa. Ohňostroj bol nádherný. Vznikla hmota i čas. Konečne to mohol všetko naplánovať. Vznikol obrovský, možno pre istotu viaceré, vesmír. Zaostril svoj dokonalý zrak, ktorým dokáže vidieť tak nekonečne veľké, ako aj nekonečne malé. A s prekvapením zistil, že nič. Zaostril svoj zrak na menšie a nič. Rozhodol sa, že nebude viac trhať zo svojho tela, ale pokúsi sa vytvoriť sebe podobnú bytosť z toho, čo mal. Opäť si všetko dopodrobna prezrel.Bolo to síce nádherné /veď mal rád ohňostroj/, ale nič. Rozhodol sa počkať. Po neskutočne dlhom čase sklamane zistil, že jediná hmota, ktorá vyhovuje jeho plánom, je nepatrná guľka, úlomok zrnka piesku, v porovnaní s tým čo stvoril /mno a keď stvoril viac vesmírov, sa ani predstaviť nedá, aká bola titerná, už i bez toho je to ťažké/. Toľké mrhanie časom i hmotou. Ale čo už. Aj keď bytosť bude nepatrná svojou „hmotou“, bude veľkolepá „dušou“. Lenže nebolo to až tak jednoduché. Poučený svojím nezdarom, vdýchol najprv život do vody /tam sa mu tvorilo jednoduchšie/ a modeloval kadejaké miniatúry, až kým nezískal potrebnú prax. ...mno a potom to už išlo. Tvoril čím ďalej, tým väčšie a to už aj na súši. Párkrát síce svoje nepodarky zničil, ale konečne vytvoril na tej titernej planétke skutočných obrov. Veď sa v nich aj kochal dlhý čas. Kým mu konečne došlo. Sú veľký telom, ale nepatrný dušou. Tak sa nazlostil, znenávidel všetky ním vytvorené potvory, že ich šmahom ruky temer všetky pozabíjal. Teraz bol opatrnejší. Tvoril menšie a zakaždým sa pokúšal i o dušu. Postupne sa mu začalo dariť. Kúsok po kúsku, často musel i ničiť, sa „duša“ v jeho výtvoroch, zväčšovala. V mnohých pokusoch aj prestal, okrem dvojnohého čuda. Na prvý pohľad nepodarok, ale na jeho údiv sa v ňom duša uchytávala prekvapene dobre. Začal s drobnými vylepšeniami až potiaľ, kým nezistil, že už viac urobiť nemôže. Tak to nechal na ňom. Zatiaľ len s hrôzou zisťuje, že je to jeho najväčší nepodarok, ale zároveň naivne dúfa, že sa to možno zlepší.

hm zaujimava tema J .Tull a ja som si myslela,ked uz mam tu moznost ehm, ze pred stvorenim sveta bol akysi druh tanca nehmotneho ,nieco na sposob sexu,bo vtedy sa tiez nemysli a predsa sa tvori,ale neviem co to mohol byt za tanec ,ze sa az tak tie nehmotne neviem co vybuchli v hmotne neviem co..
sa ospravedlnujem ,ale chapes zivot v celibate si vyzaduje svoju dan..hm v myslienkach

To len ukazuje, ze je v cloveku nieco bozske, alebo v bohu nieco ludske?
Inak to moze byt skratena verzia predstavy boha podla isteho nabozenstva.. a J.Tull chcel len ukazat, ako absurdne to znie

nj, chcelo to lepsi priskum trhu.
obal predava

Pekná rozprávka o vzniku života. Takto nejako si pravekí ľudia istotne vysvetľovali tie nevysvetliteľné záhady života.

tak nejako si to mnoho ludia vysvetluje aj dnes

👍: J.Tull

dorota; napr. taký Fotón