História: Otec, Syn, Duch svätý

Táto téma je pokračovaním odkaz a odkaz a reakciou na témy, príspevky týkajúce sa trinitárstva...
Shagara tvrdí, že kresťania v 1. storočí boli vieroučne jednotní. Toto tvrdenie odporuje historickej skutočnosti. Od „počiatkov“ boli kresťania rozdelení na dve „hlavné“ skupiny – judokresťanov“, ktorí „tvrdo“ presadzovali dodržiavanie židovských zvykov, obyčají a „helenistov“. Ich nejednotnosť je doložená aj v Písme.
„Kým totiž neprišli niektorí od Jakuba, jedával spolu s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál stúpencov obriezky.“
O tom, že spor sa neukončil apoštolským snemom v Jeruzaleme, svedčí aj list sv.Ignáca z Antiochie Magnesijským:
„Je nemístné hlásit se ke Kristu a přidržovat se židovství. Křesťanství totiž neuvěřilo v židovství, ale židovství v křesťanství. Křesťanství vede každého k Bohu.“
Ešte aj v roku 364 Synoda v Laodicei napomínala veriacich, aby prestali judaizovať.

V 1. storočí kresťania nemali „kodifikované kresťanské“ Písmo - NZ. Aj keď existovali „písomnosti“ (najstaršou je 1. list Tesaloničanom /rok 50/, evanjelium podľa Marka r. 60 - 75, Matúša a Lukáša r. 80-90, Jána okolo r. 90-100), väčšina obyvateľstva, nielen kresťanov... tej doby, bola negramotná. Kresťanstvo sa šírilo predovšetkým ústne. I preto sa, okrem sporov o dodržovaní „Mojžišovho zákona“, v 1. storočí, nezaoberali otázkami týkajúcimi sa podstaty Boha. Predovšetkým žili v očakávaní skorého príchodu Ježiša Krista. Od vzniku cirkvi poznali Boha v troch osobách: Otca, Stvoriteľa, ktorý sa „zjavil“ v Starom zákone; Pána Ježiša Krista, Vzkrieseného a Ducha svätého. Medzi prvé polemiky patrila otázka ako chápať Ježišov božský pôvod (na ktorom sa všetci zhodovali... ) v súvislosti s tým, že bol aj človekom...

👍: TvojOponent19

„Starí kresťanskí učitelia (filozofi)“ riešili tento problém rozličnými spôsobmi. Niektorí Ježiša považovali za natoľko ľudského, že nemohol byť božským. Bol však spravodlivým, spravodlivejším než ostatní, tak si ho Boh vybral, adoptoval (adoptianisti... ) za svojho „Syna“ v momente, keď ho Ján pokrstil... Podľa iných je tomu opačne. Ježiš je natoľko božským, že nemohol byť človekom. Tvrdili, že Ježiš ním nebol, iba sa tak javil (grécky dokeo – doketisti... ). Je Bohom. To, že mal ľudské telo, city, schopnosť trpieť... je len zdanie. Väčšina kresťanov odmietala adoptianistické, ale i doketistické názory, považovala ich za kacírske. Všeobecne sa tvrdilo, že Ježiš je tak človekom ako aj Bohom. Ak je však Boh povýšený nad všetko i nad smrť, potom nemohol ani trpieť - „patripassianizmom“ („Otec trpí“). Praxeas, ktorý patril k „modalistom“ zastával názor, že Syn je iba iný prejav (modus) Boha. Spolu s Duchom svätým tvoria jednu bytosť, ktorá má tri „módy“... Jedným z najvýznamnejších (prvých) kresťanských filozofov bol Tertullianus (jemu sa pripisuje výrok: „verím preto, lebo je to protizmyslové“...), ktorý ostro vystupoval proti gnosticizmu, prvýkrát zaviedol, v súvislosti s podstatou Boha, pojem trojica:
„Trinitas unius Divinitatis, Pater et Filius et Spiritus Sanctus“ (Trojica je jedno Božstvo, Otec, Syn a Duch Svätý). Nazval Otca, Syna a Ducha trojicou a vysvetľuje: „... tri, avšak, nie v stave, ale v stupni; nie v?podstate (substancii), ale vo forme, nie v sile, ale v aspekte; predsa len z?jednej substancie a jedného stavu a jednej sily vzhľadom na to, že On je jeden Boh, z ktorého tieto tri stupne a formy a aspekty sú spočítané, pod menom Otca, Syna a Ducha svätého“ Prirovnával Boha k Slnku a Ježiša k lúčom Slnka.
Pápež Dionýz vo svojom liste (okolo roku 260) píše biskupovi Dionýzovi z Alexandrie:
„Je však na mieste vysloviť sa teraz aj proti tým, ktorí najvznešenejšie vieroučné hlásanie Božej Cirkvi, totiž (božskú) monarchiu delia a priam trhajú na akési tri sily, oddelené bytosti a na tri božstvá a tak ju rozkladajú. Počul som totiž, že sú u vás niektorí hlásatelia a učitelia Božieho slova, ktorí zastávajú tieto názory. Tí sa vzhľadom na názory Sabelia (sabelianizmus – modalizmus... ) nachádzajú takpovediac na opačnej strane. Ten sa totiž rúha, keď hovorí, že Otec je Synom a naopak. Tí však hlásajú v určitom zmysle troch Bohov, keď svätú Jednotu rozdeľujú na tri rozličné, od seba úplne oddelené bytosti. Je totiž potrebné, aby Slovo Božie bolo spojené s Bohom všetkých vecí a aby aj Duch Svätý zostával a prebýval v Bohu: tak sa teda musí Božská Trojica naprosto zbiehať a rezumovať do jedného určitého vrcholu, t.j. do všemohúceho Boha všetkých vecí. A preto učenie nerozumného Marciona, ktorý božskú monarchiu trhá a delí na tri princípy, je diabolským učením, nie však učením pravých Kristových učeníkov alebo tých, ktorí v učení Vykupiteľovom nachádzajú potešenie. Tí totiž vedia presne, že Sväté Písmo ohlasuje Trojicu, ale že ani Starý, ani Nový zákon neučí, že sú traja Bohovia.“
Vo svojej podstate od začiatku išlo o otázku, či je Ježiš druhotným božstvom, alebo je tej istej podstaty ako Boh a existuje s ním večne, či je ako Boh („homoiousios“), alebo je rovnakej (jednej) podstaty ("homoousios"). Kvôli nej sa „od začiatkov“ viedli ostré spory, ktoré boli sprevádzané aj násilím...

Všetky tieto spory o Božej podstate, dá sa povedať, vykryštalizovali na začiatku 3. storočia v dva protichodné názory. Jeden presadzoval Athanasius, ktorý zastával názor, podľa ktorého je Kristus rovnakej (jednej) podstaty ("homoousios" - „súpodstatný“) s Otcom, že Syn je rovnako večný ako Otec. Nemohli by sme byť spasený, keby sa Boh nestal človekom, keby Kristus nebol Bohom... Bol prvým, kto sa v tejto súvislosti venoval postaveniu Ducha svätého – Duch svätý je bytosť patriaca k jednej a nemennej Trojici, ktorá je jediným Bohom... Naproti tomu Arius (Areios) tvrdil, že na začiatku bol len Boh Otec, ktorý v určitom bode večnosti stvoril svojho Syna a skrze neho všetko na svete. Kristus je teda božskou bytosťou, je však podriadený Bohu Otcovi. Dá sa povedať, že ostré spory o tom, do akej miery je Ježiš človekom a do akej miery Bohom, ako môže byť jeden Boh, keď sú traja - Otec, Syn, Duch svätý... začali v podstate už v 2. storočí a pokračovali v osobách Athanasiusa a Ariusa dávno pred Nicejským koncilom (rok 325). Preto výrok (zo zdroja, na ktorý dal Shagara odkaz):
„Prvý krát sa trojičná pohanská teológia začala formovať pri NK a to bol čisto výmysel cisára Konštantína. Dovtedy to nikoho ani nenapadlo.“
Je klamstvo.
Trojjedinosť „kresťanského Boha“ je logickým vyvrcholením otázky „ako môže byť jeden Boh, keď sú traja - Otec, Syn, Duch svätý“... Neviem nakoľko súvisí viera v trojjediného Boha s „pohanstvom“, s „pohanskými božími trojicami“... skôr súvisí s pojmom logos*, ktorý prevzal Ján od Filóna Alexandrijského a „zrod“ tohto pojmu, je pohanský... ak však JS trepú (nepodloženie tvrdia), že trinitárska teória je prevzatá z pohanstva, len preto, že i pohania verili v trojjedinosť svojich bohov, potom, na základe logiky tohto trepania, je i teória podľa ktorej bol Ježiš stvorený v určitom bode večnosti, je prebratá z pohanstva. Napríklad z perzského zoroastrizmu, podľa ktorého Zarathuštru, predpovedaného prorokmi, stvoril jediný boh Ahura Mazda „tisíce rokov“ (v určitom bode večnosti) pred stvorením sveta...

Nestíham napísať všetko, čo som touto témou mal na mysli... z časti som sa „zakecal“ v iných témach, ktorým som dal prednosť... pri pojme logos je označenie „*“ s úmyslom, že sa k nemu vrátim, hoci som o ňom už viackrát písal...
Keď JS tvrdia, že katolíci prebrali svoju náuku z pohanstva, tak to platí, nie však pre katolíkov, ale je to evidentné v pojme „Slovo“ – „Logos“ u Jána. Zopakujem:
„Logos“ asi prvý vo filozofickom význame použil Herakleitos. Podľa neho je svet nestvorený, existuje od večnosti. Všetko v ňom riadi „logos“ – „rozumná reč“; „výrok“; „princíp“... „svetový zákon“; „svetový rozum, ktorý všetkým vládne“... Z pojmu „logos“ je odvodený i pojem „logika“ – náuka o správnom myslení... Stoici logos (prozreteľnosť, nutnosť... niekedy i ako boh Zeus) chápali ako zákonitosť, ktorá je celku sveta vlastná (imanentná). Je to formujúca sila pôsobiaca z vnútra... Podľa Filóna sa Boh pri stvorení sveta nedotýkal priamo látky. Pri naplňovaní svojej vôle v látke používa telesné sily. „ktoré sa pravým menom nazývajú idei“. Ich súhrn je logos, rozum vládnuci svetu. Nie je identický s bohom, ale je druhým po bohu. Je „synom božím“, prostredníkom medzi bohom a človekom...“
Ján „Logos“ opäť stotožnil s Bohom, podobne ako pred ním (nielen) stoici:
„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“
Možno s daným veršom vrtieť, ako ním aj o stodvesto mnohí vrtia... Pripusťme, že Ježiš je „len“ synom božím, prostredníkom medzi bohom a človekom...tak ako to tvrdí Filón a podobne niektorí kresťania, odporcovia trojjedinosti, že je len „akousi nebeskou bytosťou“, že je „len“ Otcov jednorodený Syn, plný milosti a pravdy, že je Jeho Slovom, ktoré sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Ak teda platí, že Kristus je Slovom, ktoré bolo u Boha a nie je tým Bohom, ale je ním stvorený, potom tu máme dvoch bohov. Boha Otca a Boha Syna... lebo je čierne na bielom - „to Slovo bolo Boh“...
Keď JS poukazujú na pohanstvo „trinitárov“, zabúdajú, že ukazujúci mieri jedným prstom na druhého, pričom tromi prstami mieri na seba. Už som spomínal podobnosť so zoroastrizmom, uvediem ešte v tejto súvislosti Plotína (204-270), podľa ktorého svet nemohol byť stvorený voľným aktom Boha. Najvyššia bytosť, akoby „preteká“ a jej prekypujúca plnosť tvorí všetko ostatné. Tak ako Slnko vyžaruje teplo, bez toho, aby strácalo niečo zo svojej substancie, tak aj najväčšia bytosť vyžaruje – takpovediac akoby odlesk alebo tieň seba samého – všetko čo je...

Táto téma môže vyznievať, ako obhajoba trojjedinosti... nebola však tak myslená. Písal som o historických súvislostiach... chcel som ňou dokladovať, že otázka podstaty Boha nie je výmysel katolíkov, ale že je výsledkom sporov, ktoré tu boli už od 2. storočia a ak je v „tom pohanstvo“, potom je „pohanstvo“ aj v „opozičných špekuláciách“. Som zástancom názoru, že Boh (ak existuje) vo svojej celistvosti je ľudským rozumom neuchopiteľný. Nie je v silách nášho limitovaného rozumu dostať sa ponad svet hmoty, zmyslového sveta... nedokáže „vybádať“ Božiu podstatu, ktorá je len v náznakoch (i protirečivo) spomínaná v Písme; nedokáže obsiahnuť dokonalosť Všemohúceho, ktorý je vyšší nad nebesá, hlbší od podsvetia, jeho rozsah väčší je ako zem, jeho šírka väčšia ako more. Nedokáže obsiahnuť hĺbku Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti, nemôže vystihnúť dianie, ktoré sa deje pod slnkom. Človek sa bude totiž namáhať, aby ho našiel, ale ho nenájde, aj keby múdry hovoril, že ho pozná, nájsť ho nemôže.
Môže však špekulovať a veriť špekuláciám, čo nie je ešte zavrhnutiahodné. Problém je, keď sa pri kritike iného názoru používajú účelové klamstvá, keď sa ľudská špekulácia vyhlasuje za zjavenú pravda... je jedno či trinitárska, alebo akákoľvek iná...
Bolo by do rehotu, ako jedni i druhí vystríhajú pred falošnými prorokmi, jeden proti druhému používajú tie isté citácie o falošných prorokoch - neuvedomujú si, že prvým predpokladom falošného proroka je jeho samovyhlásenia sa za proroka... - keby to nebolo zlom, ktoré viedlo a môže (a často i vedie... netýka sa len náboženstva) k násiliu...